Sedím opäť na pohovke v jednom byte v Mashade. Dorazili sme sem s Helmutom z centra mesta po hlavnej ceste. Prežil som! Päť krát som takmer skončil pod kolesom auta, za ktorého volantom sedel človek čo nerešpektuje nič a nikoho. Niekedy mám pocit, že v tejto krajine život neznamená pre veľa ľudí takmer nič, lebo ich deformovala totalita.

Mnoho áut a motoriek ma ohrozilo, len aby z okna mohli zakričať nezmyselne: „Where are you from?“. Jazda v aute prezrádza o človeku a spoločnosti veľa a nielen tu v Iráne. Spoločnosť je silno rozdelená či už kvôli náboženstvu alebo zákonom. To vplýva aj na spoločnosť a preto sloboda v spoločnosti je veľmi dôležitá.

Tu mi to prišlo, že veľa ľudí si hľadí len to svoje, bez ohľadu na potreby iných. To sa prejavuje aj v premávke. Našťastie veľa miest bolo ľudoprázdnych a bez áut.

Mýtus o pohostinnosti a ochote pomôcť

V mnohých cestopisoch, recenziách alebo tipoch na Irán sa môžeme dočítať, že je to krajina milých a pohostinných ľudí, ktorí vám ochotne pomôžu alebo vás pozvú na dobré jedlo alebo pomôžu. To je pravda, ale len čiastočná. Pohostinných ľudí tu môžeme nájsť vo väčšom výskyte ako v  Európe alebo na Slovensku.

Ale určite nie je pravdou to, ako sa to vykresľuje. Ide hlavne o uhol pohľadu. Ak je prioritou cestovať „low budget“ a za pohostinnosť označujeme pozvanie na jedlo,  prípadne to, že sa nás veľa ľudí pýta: „How are you?“, bez jasného výstupu je vecou názoru. A hovorí to veľa skôr o cestovateľovi samotnom, o jeho hodnotách a cieľoch.

Mešita v meste Isfahan.

Ide aj o spôsob ako cestujeme. Ak cestujeme systém lietadlo, hotel, autobus, pamiatka, autobus, hotel, … je len malá šanca, že riešime skutočné problémy a ak narazíme na nejakých ľudí tak nám to príjde ako veľká pohostinnosť, že nás niekto na niečo pozve. To sa u nás v Európe často nedeje. Ak cestujem na bicykli priamo a idem z hranice po diaľnici do Teheránu.

Na nej stretnem len veľmi málo ľudí, spím na benzínkach alebo v hoteloch je to zase o niečom inom. Ak sa človek pohybuje v krajine dlhšie, je viac v bežnom Iráne a v kontakte s ľudmi. Prípadne niečo sa mu stane a dostane sa do kontaktu  s množstvom ľudí, políciou a musí riešiť nejaké problémy ako sú predlžovanie víz, veľmi rýchlo zistí, že realita je trošku iná.

Pohostinnosť pre mňa nie je len o tom, či dostanem alebo nedostanem niečo zadarmo. Je to o tom ako ľudia so mňou komunikujú, akým spôsobom sa správajú, či sú ochotní trošku pomôcť vyriešiť problém človeku, ktorý v krajine nepozná jazyk, zvyky, systém a má nejaký problém. Niekedy stačí len poradiť. Pozvanie na čaj, jedlo alebo prespanie je len bonus, ktorý nie je až tak dôležitý.

Stan a spacák fungujú, hotel sa dá nájsť takmer vždy a jedlo si kúpiť viem a navyše je veľmi lacné. V tejto krajine je veľa ľudí ochotných pomôcť, ale zvláštnym spôsobom. Väčšinou s cieľom zlepšiť si svoju angličtinu, zablysnúť sa pred niekým, zlepšiť si svoje ego alebo zabezpečiť si nejaké výhody či zisk.

Samozrejme tak ako všade aj tu sa nájdu výnimky, ktoré sú ochotní pomôcť s cieľom pomôcť alebo dobrý pocit na duši, ľudom ktorí to evidentne niekedy potrebujú. Aj preto si teraz si môžem vychutnávať pohodu domova a kľudné čakanie na víza do Turkmenistanu v Mashade. Len takých ľudí musíte hľadať a nie je to pravidlom, tak ako sa bežne dá dočítať.

Niekoľko prípadov zvláštnej pohostinnosti a pomoci

Zastavujem v Tabrize, aby som sa spýtal, kde je adresa, na ktorej sme sa mali s Helmutom stretnúť. Chlapík trošku zo strednej vyššej vrstvy vo veľkom aute mi hovorí, že to je ďaleko, že ma môže odviesť. Hovorím si, že skvelé, lebo jazdiť v päť miliónovom meste plnom áut s lacným benzínom a hľadať miesto po 134km a tesne pred zotmením bude náročné. Nakladáme bike a ideme na miesto. Dôvod prečo ma hlavne zobral, je že si môže konečne trénovať svoju angličtinu. Vozil ma naokolo bližšie, aby sme mohli kecať dlhšie.

To, že zapadá slnko ho veľmi netrápilo. Dostali sme sa na miesto, kde ma odnavigoval cez telefón jeden chalan z Tabrizu, ktorý chlapíkovi povedal, že mám prísť na túto adresu. Ten ma vysadil, niečo si pokecali a odišiel. Potom mi  hovorí, že nemôže sa mi venovať a mám ísť za Helmutom 7km cez mesto do servisu. Prečo ma zavolal teda sem? Chcel ma  len vidieť a vôbec ho nenapadlo, že cez džungľu budem musieť brázdiť opáť a po tme. Mal som šťastie a cez mesto ma previedli dvaja chalani.

Idem do hotelu. Náhodný chlapec ma zavolá k sebe domov. Som chorý, zničený a unavený po vyše 100km jazde s protivetrom cez vyprahnutú krajinu a páliacim slnkom. Hovorím, že idem do hotelu. On, že nie hotel nie je dobré miesto, že domov je lepší. Nakoniec ma ukecal a tak sme pojazdili bez osvetlenia cez plné mesto. Dorazili sme do jeho domu a ja takmer odpadávam.

Môžem si dať sprchu, jem svoje ovocie a chlapec stále stojí pri mne a niečo sa pýta, bez schopnosti komunikovať anglicky sa pýta tie isté štyri otázky dookola a nedokáže pochopiť, že potrebujem chvíľku kľud. Za ním na stene je jeho fotka 3×1 m, na ktorú medzi komunikáciou priebežne ukazoval. Sebeckosť tohoto chlapca, ktorý myslel hlavne na svoje ego a chcel ukázať aký dôležitý a pohostinný je. Ani po hodine ho to neprešlo a nakoniec som bol už zúfalý.

Nakoniec sa mi ho podarilo ukecať, že potrebujem spať. Najviac bolo, že sa nedalo ani na vécku alebo v sprche oddýchnuť a chalan za mňou chodil aj tam. Večer ma ukázal aj svojej rodine, aby sa pochválil. Nikto sa nespýtal ráno ani večer či nepotrebujem oddych, či nie so unavený alebo chorý. Ak som to aj sám povedal, nebolo to podstatné, lebo dôležitý bol on.

Nakoniec na raňajky jeho rodina pripravila niečo skvelé a prišli aj ďalší členovia si ma obzrieť. Ako v zoo. Po tejto skúsenosti odchádzam zničený na cestu a potrebujem byť sám. Celý deň o tom rozmýšľam a snažím sa zotaviť. Večer mi k tomu pomôže kľud na hoteli, kde ma prenasleduje môj iránsky spolucestovateľ Navid až do sprchy, aj napriek tomu, že som mu deň pred niekoľko krát povedal, že potrebujem ísť sám.

Navid bol ďalší milý a hostujúci chlapec zo siete Warmshowers. Žil v rodine zo strednej triedy. U nich doma nevládla žiadna pohoda. Mamka stále niečo robila, otravovala syna so svojimi vecami a po byte sa ozývalo večné: „Navi, Navi“. Mladí ľudia väčšinou inú možnosť ako žiť s rodinou nepoznajú.

Došli sme a jedna s prvých otázok bola: „Mám dobré svaly?“, ukazujúc stehno. To ako sa nám išlo, či sme unavení asi nie je podstatné. Samozrejme sme dostali niekoľko príkazov a zákazov čo nemôžme položiť kam a pod. Hlavný dôvod bol, že jeho mama to nemá rada. Najhoršie bolo, že som si čerstvo v rukách vypraté veci nemohol zavesiť na volnú šnúru, lebo jeho mama to nechce a mám ich položiť na špinavú zem. V takýchto prípadoch je lepšie zobrať hotel a nesnažiť sa dostať do kontaktu s miestnymi ľuďmi.

Nakoniec sa Navid so mnou rozhodol niekoľko dní bicyklovať smerom Isfahán, aby si oddýchol trošku od rodiny. Stratil priateľku, lebo mama mu zakázala sobáš. Nebol veľmi skúsený a otec mi hovoril, aby som na neho dal pozor. Karta sa obrátila pár minút po tom ako nás jeho rodičia opustili prenasledujúc nás v aute až na okraj mesta.

Vrámci samoprezentácie a polepšenia si ega Navid začal poučovať o tom čo mám a nemám robiť, čo sa kde smie a nesmie, čo treba robiť a pritom nevedel ani, kde kúpiť jedlo, ako vybrať kvalitný hotel za dobrú cenu alebo aspoň z uterákom a usúdiť či je situácia bezpečná alebo nie a nevraviac o jazdení v premávke. O kempovaní už ani nehovorím, to by nezvládol.

Nepotrebujem počúvať múdrosti od chlapca, ktorý si nevie ani navariť alebo a kúpiť jedlo a riešiť základné veci, lebo žije v tridsiatke stále pod „mamičkinou sukňou“ a nemá skúsenosti s cestovaním viac ako 100km od domu. Bolo to náročné a po dvoch dňoch som ho radšej opustil nech mu nenarúšam jeho zvyklosti. Bol som chorý, bolelo ma koleno po nehode a potreboval som kľud.

Príkladov mám za niekoľko týždňov v Iráne mnoho. Táto polovičná pomoc alebo žiadna je najhoršia. Nedá sa na ňu spoľahnúť, hlavne ak potrebujem niečo vyriešiť, či už malý problém alebo niečo ťažšie. Rozmýšľam, kde je zdroj tohto problému. Jedna žena v metre, ktorá sa s nami po vystúpení na ulicu prestala baviť nám povedala, že v tejto spoločnosti niečo chýba. Samozrejme stretli sme tu niekoľko skvelých ľudí, ktorí mi ukázali svetlé stránky tejto spoločnosti.

Schopnosť riešiť veci a…

Ochota a schopnosť riešiť problémy, niekedy len veľmi jednoduché, je obmedzená. Ľudia nemajú veľmi rozhľad, všetko za nich rieši ich rodina, hlavne ak sú mladí a tak z malého problému sa stáva často niečo neriešiteľné. Pri veľkom zmätku sme si zabudli na policajnej stanici pri predlžovaní víz papiere, očkovací preukaz, RTG a iné drobnosti v jednom dokumente.

Volali sme na turistickú políciu ihneď ako sme to zistili. Nikto tam nevedel poriadne anglicky a tak bolo náročné sa cez telefón dohodnúť. Cez chlapíka v internetke sme to nejako vyriešili vo Farsi jazyku. Že sme si tam niečo zabudli a zajtra si to môžeme o desiatej vyzdvihnúť na stanici. Prišli sme tam ráno o desiatej a pýtame sa či tam sú naše papiere v čiernom obale. Niekoľko policajtov pred bránkou sa nás pýtalo odkiaľ sme a začalo sa smiať.

Cez nášho priateľa sme im vysvetlili problém cez telefón. Policajtov pribúdalo, ale nikto nešiel pozrieť papiere. Smiali sa naďalej, aj keď veľmi nebolo čomu. Vraj máme prísť zajtra, ale my dnes musíme odísť, lebo nám bežia víza do Uzbekistanu čo chvíľa a musíme žiadať pre víza pre Turkmenistan. Nepochopili a nedalo sa vysvetliť čo potrebujeme a odišli sme.

Žiadna ochota pomôcť. Nakoniec to skončilo telefonátom z Mashadu o 1000km ďalej z polície, že či to našli a môžu poslať. Vraj našli, ale poslať nemôžu. Vraj môžu poslať len do Teheránu alebo mám prísť osobne. Tento problém, ktorý sa nepodarilo kvôli neochote ľudí a byrokracii vyriešiť ma stál množstvo energie, času a peňazí. Bolo to 2x návšteva polície, 2x Taxi na políciu, 2 telefonáty, prepisovanie toho čo potrebujem do Farsi a asi 6 hodín času a výsledok žiadny. Nakoniec to poslali, domov na Slovensko, veď to je jednoduchšie.

Teherán

Veľká džungľa áut a domov, v ktorej autá oddeľujú ľudí od okolitého sveta a iných ľudí. Ak sa chcem niekam prepraviť peši, autom, metrom alebo akokoľvek trvá to večnosť. Na potulkách mestom stretávam množstvo namosúrených ľudí, ktorí sa ponáhľajú. Všetko je veľmi hektické. Úsmev na perách je len ojedinelý. Smog ráno a podvečer, keď milióny áut štartuje sa dvíha nad mesto a vytvára šedý opar.

Prejsť na druhú stranu ulice na zelenú alebo po zebre je náročné. Je jedno či ste dieťa, stará žena alebo turista. Nikto nič nerešpektuje a mnoho krát ide o život. Dýcha sa zle a škriabe ma krk. Ľudia sa spolu nerozprávajú. Prostriedky hromadnej dopravy sú rozdelené na dámsku a pánsku časť. Na ulici postávajú ľudia a zazerajú. Len málo ľudí, hlavne starších trávi čas s inými ľudmi mimo rodín. Postávajú na ulici a zazerajú.

Množstvo žien po plastike nosu a chlapi módne oblečený. Všetci zameraní na to, ako vyzerajú. Dostali sme sa na jeden koncert, kde miesto toho, aby ľudia prišli, vypočuli dobrú hudbu, zabavili sa s priateľmi a pokecali prišli ako na módnu prehliadku a stáli tam ako bez nálady. Baviť sa nevedia. Skôr ako prezentácia seba samých pred inými, aby mohli povedať, že tam boli.

Všimol som si, že to je spolupatričnosť, solidarita a schopnosť pozerať sa na veci z pohľadu iných. Možno to vychádza z toho, že hlavný tlak na ľudí prichádza zo striktných zákonov a pravidiel, ktoré rozdeľujú spoločnosť a tým sa aj samotná motivácia sa stráca. Či už základná motivácia medzi mužmi a ženami, ktorá vie robiť ľudí lepšími alebo motivácia držať si meno v spoločnosti, ktorá netoleruje.

Spoločenská kontrola chýba nielen na Slovensku, ale aj tu. Ak spoločnosť nedbá, ani ľudia nebudú ak nemajú kvalitný základ a motiváciu. Vláde tu samozrejme vyhovuje a podporuje to rozdeľovanie spoločnosti či už zákonom alebo náboženstvom zakomponovaným v zákone. Prispievajú tomu aj autá a benzín za lacno.

Ľudia niekedy jedia v aute, lebo aspoň tam majú kúsok osobného priestoru. Samozrejme to je len môj názor a svoj si môžete vytvoriť sami. Samozrejme to môže byť spôsobené tým, že ľudia sú pod tlakom pravidiel, necestujú do iných krajín a nemajú rozhľad.

Dúfam, že o niekoľko dní podarí opustiť krajinu po získaní víz do Turkmenistanu a budem môcť pokračovať na ceste okolo sveta. Možno sa sem vrátim, kvôli historickým miestam, ale nie na bicykli. Cestovanie na bicykli je tu veľmi nebezpečné. Áut asi bude pribúdať a o niekoľko rokov cykloturistika bude ešte náročnejšia nielen v Iráne.

Zopár pekných fotiek na záver