Skoro ráno ma budia zvuky z ulice. Ľudia fungujú už od skorého rána. Ešte sa snažím zaspať na nie veľmi čistej obliečke. Asi je čistejšia ako ja. Zrazu vypadne elektrika a s ňou aj ventilátor. Pot steká takmer po celom tele a v izbe sa teplota vyšplhá na 35 stupňov.
Ešte hodinku som si pospal a okolo siedmej si idem dať studenú sprchu. Teplá voda netečie. V sprche si svietim čelovou lampou. Užívam si už niekoľko dní „komfort“. Tieto skvelé hotely v cenovom rozsahu 150 až 400 Rp za noc sú omnoho efektívnejšie ako stavať stan.
Hlavne, ak som unavený po celodennom šliapaní na bicykli. Občas mám na izbe aj kamošov, muchy, mravce, jašterice, pavúky a iných. Keď nejde elektrika, večer pri sviečkach poteší. V Nepále sú priateľský a milí ľudia. Je to omnoho lepšie ako v Indii a o čosi lepšie ako na Sri Lanke. Páči sa mi tu.
Dnes sa veľmi neponáhľam. Nechcem sa ponáhľať. V izbe je neznesiteľne a stále sa potím. Vypil som takmer 2 fľaše vody. Moč je stále tmavý. Pobalil som sa a zniesol veci dole do jedálne s kuchyňou. Idem pozrieť, kde sa dá kúpiť kredit, lebo som prečerpal. V neďalekom obchodíku kupujem okrem kreditu do siete aj „originálne“ sluchátka k Samsung S4. Na počudovanie hrali lepšie ako tie predtým, na ktorých sa mi kvôli potu pokazila jedna strana. Asi kvôli tomu, že boli drahšie.
Vraciam sa na hotel a kupujem cestou džús z liči a studenú vodu. Vonku už pripeká. Objednávam si a raňajky roti a omeletu. Nie som veľmi hladný. Chlapík mi priniesol účet. Popri jedle dopĺňam trasy na Endomondo profil, kde si priebežne evidujem väčšinu trás. Niekedy sa stane, že navigácia proste zmrzne počas jazdy.
No nakoniec nakladám veci na bicykel a vyrážam. V tieni reštaurácie je 37 stupňov. Ďalší celkom neobyčajne obyčajný deň na ceste okolo sveta začal. Vyrážam, takmer ako každý deň na nové miesto, cez nepoznaný úsek tentokrát v Nepále. Posledné dni medzi mestečkami a dedinami mimo turistických centier sú super.
Prechádzam mestom s rozbitými cestami a všade dookola povaľujúcim sa smetím. Všade veľa ľudí aj na bicykloch. Takmer každý sa usmieva a občas zdraví tradičným „Namaste“. Autá a motorky víria prach do vzduchu a dymia. Krajina okolo je zahalená v prachu. Čaká na obdobie dažďa. Teplota prekročila 40 stupňov a predsa dievča si bicykluje v svetríku a šatke a čiernych dlhých nohaviciach. Takýchto cyklistov je tu viac. Iný kraj, iný mrav.
No to sa mňa rozhodne netýka a poriadne si to moje póry užívajú. Ruky si chránim návlekmi, nech sa nespália. Cítim sa dobre. Včera som dal dve tabletky s minerálmi. Cesta jemne stúpa. Je posypaná kamienkami a všade okolo cesty to žije. Pozorujem ľudí a okolie. Občas zastavujem a fotím, nech mám nejakú tu pamiatku.
Po pár kilometroch jazdy na bicykli, to začne viac stúpať a dostávam sa na vojenské stanovisko. Prechádzam len s pozdravom a už ma čaká len les a výhľad na vyprahnutú rieku. Ponáram sa viac do seba, myšlienok na to, ako pracujem telo. Cítim tlkot srdca a svaly. Občas preruší moje sústredenie nejaká motorka, autobus alebo kamión. Musím dávať pozor nech neskončím pod kolesom. Pot sa mi valí po tvári a kvapká na zem.
Neskôr už nemyslím na nič a vnímam teplo a smäd. Vypľúvam prach, ktorý sa mi usádza na perách. Užívam si. Po niekoľkých kilometroch nájdem malý tieň a stojím v ňom. Nechám telo vychladnúť, zatlačím tretru do pedálu a a pokračujem. Stúpanie má miestami 8% a idem veľmi pomaly. Na zákrute zrazu z lesa na okraj cesty vstúpi muž. Má na hlavu omotané vrece s nákladom, ktoré nesie niekam. Pohľad mu smeruje k zemi.
Vyzerá ako chudobný a ťažko pracujúci muž. Jeho príbeh nepoznám. Niekedy má človek ten pocit, že rád by pomohol, ale nevie ako. To neviem teraz ani ja, a tak si ho fotím a ako odmenu za fotku mu dám pár stoviek Rp, nech si môže trošku osladiť trpké dni. Niekoľko minút prekvapene ráta papieriky v rukách. Ja pokračujem ďalej.
V Nepále je krásna príroda a výhľady. Tie miznú často v mrakoch z prachu, tak ako teraz. Údolie nevidím, je v ňom zahalené. V prírode a po okrajoch ciest sa povaľujú odpadky a PET fľaše. Väčšina ľudí netuší, čo s odpadom a tak to len hádžu, kde ich napadne. Našťastie ich nie je tak veľa ako v Indii.
Pár cyklistov alebo ľudí, čo by to urobilo a toto krásne stúpanie je čisté. Spomaľuje pri ne chlapík na motorke a pýta sa základné veci, tak ako každý. Odkiaľ som, kam idem a tak. Nakoniec sa pozastavil nad fľašami za pavúkom, prečo ich mám toľko. Nech ich zahodím. Som sa mu snažil vysvetliť, že to treba zahodiť do smetí, a nesiem ich do najbližšieho mesta. Usmial sa. Zastavil som a zdvihol poslednú fľašu, čo sa mi zmestila. Rozlúčil sa.
Na kopec ešte ďaleko, ale stále točím. Dochádza voda, suší mi ústa. Prežijem. Stúpania sú dlhé, ale nie sú strmé celý čas. Väčšinou 4% až 6%, čo je prijateľné. Horšie to je už s tými 49 stupňov Celzia na tachometri. Cestu prerušuje zosunutá pôda a idem chvíľku po kameňoch. Púšťam sa do zjazdu a v doline vidím rieku.
Ak by tam nebola dedina s obchodom, tak môžem dať aspoň tabletku na čistenie vody v prípade núdze, a načapovať z rieky. Zjazd je perfektný a po 20 km v stúpaní si nohy užívajú trošku oddych. Údolie je vidieť, ale o krásnom výhľade, len ťažko hovoriť. Krajina čaká na dážď. Serpentínky ma zjazdom priviedli do údolia a je tam dedinka.
Našiel som domček, kde vyzeralo, že majú chladničku a pýtam si „cold drink“. Chlapík ma pozýva si sadnúť a medzičasom nejaká dievčina prinesie studenú vodu a sladký nápoj. Popíjam studené nápoje a kecáme. Chlapík robil v zahraničí a vie trošku lámame základne veci povedať. Všetci sa zhromaždili okolo a obzerajú si ma. Neskôr ich zaujmú moje fľaše, vraj mal by som ich zahodiť. Vysvetľujem opäť a okolo sa spustí vlna smiechu.
Po polhodinke som vyhladol a ponúkli mi nudle. Pýtam sa či majú ryžu. Našťastie mali a nakoniec som si dal miestnu klasiku ryžu a zeleninku. Na hlinenom sporáku, v ktorom sa kúrilo drevom boli hrnce, z ktorých mi nabrali. Bolo to skvelo spravené a omnoho menej mastnejšie ako inde. S deckami mám hodinu zemepisu na mape a mobile a ukazujem im kontinenty a krajiny.
V národnom parku sú tu vraj aj slony. Je príjemných 51 stupňov Celzia a láme ma do spánku. Zdriemnem na stole. Niečo po tretej hodine poobede sa zobudím, dopijem vodu a pomaličky sa zdvíham. Rozlúčim sa.
Prechádzam most cez rieku. V rieke sa kúpu deti. Za mostom začína nové stúpanie. Už je cítiť po dve a pol hodinách šliapania únavu. Teplo k výkonu nepridáva. Cesta je zrazu rušnejšia. Pribudli motorky, kamióny a občas autobusy. Tak ako po celej krajine, niektoré z nich jazdilo arogantne a počas stúpania som aspoň desať krát odskočil z cesty.
Jeden krát veľa nechýbalo, aby som zletel dole. Niekoľko krát stojím a oddychujem v minimalistickom tieni. Teplota padla pod 40 stupňov, ale ja a aj nohy sú už mierne vyčerpané. Už to aj vyzerá, že som na kopci, zájdem za zákrutu a vidím, že ešte nie. 1000 m nadmorskej výšky a stále málo. Voda už došla a pýtam od okolo idúcej sanitky.
Trošku mi odliali a dorazil som to až na kopec, kde som si kúpil v búdke chladenú vodu a niečo sladené. Výhľad do údolia marí prach. Zjazd bol parádny. Z takmer 1200 som sa o chvíľku ocitol vo výške 700 m. Cestou dole ma trošku brzdil traktor, ale po chvíľke sa mi ho podarilo obehnúť.
Prešiel som dedinou a popri rieke prechádzam hupákmi hore a dole. V rieke je trošku vody a krajina je zelenšia. Už sa šliape parádne, je len 37 stupňov. Pocit vnímania tepla sa mi mierne posunul. Pripojil som sa na inú rieku a jemne stúpam popri nej. Prechádzam cez most a stúpam miernym stúpaním niekoľko kilometrov.
Už cítim únavu. Na tachometri sa objavilo číslo 23 000 a to znamená, že už dosť kilometrov som prešiel od štartu tejto cesty. Nejaké tie fotky z cesty sú na Facebook stránke World Bike Travel. O čosi spokojnejší vyšliapem na kopec. Stmieva sa a úplná tma ma zastihla v meste. Okolo mňa sa rútia autá, motorky, traktory a ľudia na bicykloch. Jazdiť tu v noci nie je úplne ideálne. Cesta sa zmenila na rozbitú.
Nakoniec som našiel hotel v meste Surkhet. Zjednávam cenu a som príliš unavený, aby som porovnával iné možnosti. Izba je relatívne veľká. Je problém s vodou, ale po chvíľke to spravia. Dávam zo seba slané a špinavé cyklistické veci a sprcha je vykúpením.
Chlapík za zoberie na motorke do reštaurácie, kde si beriem omeletu, zeleninu v omáčke a jem na stolíku pred hotelom aj s majiteľom a kecáme. Zajtra si doprajem zaslúžený oddych a deň bez jazdenia. Mám skvelý pocit z celodennej jazdy a zážitkov. Človek si v náročných situáciách uvedomí ako sú základné veci, ako voda a pevná vôľa dôležité.
